Takmer všetky národy sveta používali cibuľu v určitých štádiách svojho vývoja. Spočiatku slúžil na lov alebo obranu. S vynálezom strelných zbraní sa lukostreľba ďalej rozvíjala v športe.
Toto uľahčilo olympijské hnutie, ktoré nabralo na sile po kongrese v Paríži v roku 1894. Lukostreľba sa vykonáva od roku 1900 na troch olympijských hrách, ale v roku 1920 bola z olympijského zoznamu vypustená. Lukostrelci sa hier nezúčastňujú už 50 rokov. Až v roku 1972 sa na XX. Olympiáde v Mníchove súťaž obnovila.
Šport sa napriek tomu rozvinul, v roku 1931 bola vytvorená Medzinárodná lukostrelecká federácia, ktorá zahŕňala 5 krajín. Konali sa majstrovstvá sveta, boli vypracované pravidlá medzinárodnej súťaže.
Po návrate k programu olympijských hier sa začali reformy v pravidlách, ktorých cieľom bolo obmedziť počet účastníkov a zvýšiť zábavu v zápasení. Teraz sa turnaje konajú podľa nového programu. Cieľom športovej lukostreľby je zasiahnuť šípkou do najmenšieho vnútorného kruhu krúžok na terč s priemerom 1,22 metra. Šampionát sa hrá v individuálnych a tímových podujatiach. Súťaž jednotlivcov sa začína cvičením kruhu FITA (144 šípov na štyri vzdialenosti). V ďalších fázach sa súťaže konajú vo dvojiciach s vylúčením po prehre. Pri týchto cvičeniach športovci strieľajú zo vzdialenosti 70 metrov a strieľajú 12 šípov. Tím troch dostane 27 striel. Na majstrovstvách jednotlivcov a tímov sú 4 sady ocenení pre mužov a ženy.
V ZSSR si tento šport začal získavať popularitu až koncom 50. rokov. Prvými lukostrelcami boli majstri streľby z guľky Ivan Novozhilov, Anatoly Bogdanov a Nikolai Kalinichenko. Gruzínsky športovec Ketevan Losaberidze zvíťazil na olympijských hrách 1980 v Moskve a stal sa prvým a jediným zlatým víťazom v histórii sovietskeho športu v lukostreľbe.
Je zaujímavé, že ide o jediný olympijský šport, v ktorom môžu zdravotne postihnutí súťažiť v celkovom poradí.
